Zleteli orly z Tatry, tiahnu na Helsinki,
ponad tisíc jazier, medzi blonďavé Fínky,
preleteli cez more, cez tú slanú vodu,
prišli spraviť radosť slovenskému rodu.

Duní hala a útok za útokom sa valí,
Slováci šalejú v gólovom ošiali.
Ukážeme svetu, že hoc sme národ malý,
nechceme sa predsa vrátiť domov smutní, bez medailí.

A tí, javorovým listom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli.
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
o gól sme boli lepší, trošku šťastia, raz darmo.

Pokraj bránky stojí Laco na ľadovom dvorci,
okol neho mocná stráž, tuhí to paholci.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.

Ale zdanie klame, jeden vytŕča tam z radu,
nie je to však žiaden chlapec iba na parádu.
Je to náš kapitán, chrabré kúsky stvára,
dáva chlapcom odvahu, obor Zdeno Chára.

Hoj, rozoviera tá krv slovenská divoko,
a Šatan súperovi pozrel okom v oko;
a z hokejky ti mu prudká zablysla sa strela,
ruka od radosti do výšav vyletela.

A jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!“ kríkla družina slovenská odrazu
a hokejka zasvietila v pästi každému víťazu.
A čo i tam dušu dáme v obrane drvení:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť porazený!
„Mor ho!“ kríkla a razom na súpera sa metá.
Do éteru Ňiňaj kričí: sme majstri sveta!